Úvod‎ > ‎

Úvod 2016

Keby som ja mala sokolovie krídla“

Ach, ako ten čas letí... Bolo to „pradávno“. Viedla som svoju mamu do Kôprovského sedla a  ďalej. Pomaly šliapeme hore cik-cak chodníkom do sedla. Sme samy dve. Na okolí nikoho. Stúpam vpredu. Dochádzam do sedla a zamriem. Čosi mi „pod nohami“ zhučalo, zatrepotalo. Vyplašila som ho... sediaceho orla. Orliska. Rozpätie krídel hádam dva metre. Trepoce nado mnou a mňa ten pohyb a zvuk vyplašili. Trasiem sa. A poriadne. Vyrozprávam mame svoj zážitok. Ona sa pootáča, zobzerá, uprie pohľad do diaľky a smutne vzdychne: „Keby som bol vtáčkom...“ Pozrieme dolu na ligotavé Hincove plesá, hore na Kôprovský štít, vľavo na Čubrinu, dopredu na Mengušáky a Rysy, vpravo na Ostrvu. Veru, „keby som bol vtáčkom“, povzdychne ešte raz. „Mama, vysoko rúbeš. Nezľahčuj si! Nestačí ti byť kamzíkom tak ako mne? Jeho mocné nohy by ťa tiež zaviedli kade-tade. Nemusíš hneď rýchlo a naraz do diaľok a výšok,“ doberám si ju. 

Keby som bol vtáčkom... Vyletela holubička zo skaly. Vyletel vták hore nad oblaky, mal on peria... mal on oči... zaspieval on nado všetky vtáky. Keby som ja mala sokolovie krídla... Čo majú tieto ľudové piesne spoločné? Vari túžbu. Silné, dychtivé želanie podopreté citom, túžbu za niekým, za niečím. Mamy už niet a ja som dnes už v jej vtedajšom veku. Dnes ju už lepšie chápem. Ale poďme pekne po poriadku.


Začiatkom  týždňa  som  dostala  mail  od  kamaráta  Paľa.  Nadšene  rozpráva  o  svojom čerstvom zážitku. Opäť našiel pár poniklecov jarných. „Danka, už pár rokov „pasieme“ po nich. Poďme ich cez víkend hľadať!“ Paľo nevyzradil presne miesto ich výskytu. Veď sú také vzácne. Kriticky ohrozené. Čítam, že celkový počet kvitnúcich jedincov nepresahuje dvestopäťdesiat kusov. Pulsatilla vernalis. Kriticky ohrozený druh na pokraji vyhynutia. Lokalita – Vysoké a Západné Tatry. „Aby sme to ešte stihli! Máme svoje roky,“ žartujem. Kvitne vo výške nad dvetisíc metrov, nad miestami, kde sa ešte drží sneh. Ideme ho hľadať? Hádam budeme mať šťastie?

Jeden neúspech som už tejto jari zažila. Hľadala som hmyzovník Holubyho. Hľadala, hľadala, hľadala a... nenašla. Ale nedám sa odradiť. Aj keby sme tento poniklec nenašli, budeme šťastné. Bystrá dolina je začiatkom júna nádherná. Hnedá tráva po roztopení snehu ešte leží a sucho vonia. Dolina sa ešte len prebúdza. Medzi kosodrevinou a nad potokom ešte leží sneh. Voda prská, dudle pod ním, klokoce a vylizuje doň „obrie hrnce“. Sneh, voda, sneh, voda. Ledva sa dostávame na druhú stranu potoka. Chodník je už suchý. Len občas prekračujeme snehové polia. Ako stúpame, zjavujú sa poniklece biele. Ich kruhy sa zväčšujú, hustnú. Pomedzi ne ružovie prvosienka najmenšia. Sadáme medzi ne a kocháme sa pohľadom na Ježovú, na Nižnú Bystrú, na ešte zamrznuté Bystré plesá a na Nízke Tatry. Míňa nás osamelý bežec, ľahko vybehne strmým svahom do Bystrého sedla. Veď aj my budeme raz-dva v ňom. Vpravo klesá rozložitý chrbát Kobyly. Spomínam... Raz ma zlákal, sama som dobrodružne zostupovala ním cez Kotlovú až na Podbanské. Túžobne pozrieme na blízky chrbát Liptovských kôp. Aj tam sme boli. Obďaleč sa na modrom nebi ligoce rozložitý Kriváň a za ním a vedľa neho... všade tatranské vrcholy a zubaté hrebene, hole a chrbáty a žľaby, žliabky, doliny a dolinky... Ach, keby som ja mala sokolovie krídla! Premkne ma horúca a netrpezlivá túžba. Nestačí ti byť kamzíkom? Posmievam sa sama sebe. Chceš narýchlo, letkom ako na krídlach, s vetrom opreteky obsiahnuť diaľky aj výšky? Miesta, kde si už bola a ktoré už nestihneš navštíviť? Mama, ako ti rozumiem. Chytro zaháňam boľavé myšlienky. Choď hore, dopredu, veď chceš nájsť ten kvet!

 S Dankou dosahujeme vrchol Bystrej. S nami prichádza z druhej strany pár Poliakov. Kam sa vydať? Kde hľadať náš vytúžený kvet? Hľadajúc opatrne obchádzame vrchol. Zostupujeme, vraciame sa, opäť vystupujeme. Priznávam, blúdime mimo značky. Pozeráme do štrbín skál, kde by kvet mohol byť. Ak už nekvitne, hádam aspoň zazrieme jeho chlpaté hrdzavé nažky. Opatrne šliapeme, aby sme ani náhodou nepristúpili už odkvitnuté byle. Držíme sa svahov otočených do slnka. Tie  má  on  rád.  Sunieme  sa  pomaly po  metroch.  Chodníka už  dávno  niet.  Skaly sú rozlámané. Opatrne leziem hore-dolu, nazerám do všetkých kútov. „Danka, tu je! Hádam je to on?“ „Aj ja mám jeden!“ Chvejeme sa od nedočkavosti a nadšenia. Niektoré hlávky trčia k nebu vzpriamene, iné už klonia svoje odkvitajúce kvety k suchej tráve. Pochopili sme – kvet naplno kvitne len pár dní. Rýchlo odkvitá. Ale nič to. Zachoval si ešte svoju fialovú farbu a, pozrite, je zvonka celý hrdzavo chĺpkatý. Jeden roztvorený ukazuje svoje pobelavé holé vnútro so žltým stredom. Máme my šťastie! Našli sme až jedenásť kvetov. Ležím na bruchu pri nich. Láskam ich pohľadom. Ešte stále nemôžem pochopiť, že naše malé dobrodružstvo je korunované úspechom. Teraz už viem, že o rok nájdem aj ten „svoj“ hmyzovník Holubyho. Len sa nevzdať! Túžba nám dáva rozlet. Je vzrušujúcou výzvou.


Obráťme sa konečne! Čaká nás ešte dlhý a dosť namáhavý zostup. Hodíme posledný pohľad  na  reťaz  roháčskych  vrcholov.  Zostupujeme.  Kolená  pichajú,  v  Gáborovej  doline horúčava. A keď si predstavím ten mäkký asfalt z Račkovej doliny po Esperanto a do Pribyliny! Uff! A, bohužiaľ, nemáme my tie rýchle, obratné „sokolovie krídla“. Musíme si všetko odšliapať na svojich boľavých nohách. Po jedenástich hodinách putovania, preliezania, hľadania a frflania som urobila rozruch v pribylinskej krčme: „Pani krčmárka, ak nám hneď „nenameriate“ toho rezaného, skolabujeme vám tu rovno k nohám.“ Načapovala nám fajné, s radosťou. Odvďačili sme sa jej za to rozprávaním o našej naplnenej túžbe.

Nie sme už mladice. Neviem veru, či to platí, že moja túžba si pritiahne môj cieľ ako magnet... Naozaj ho pritiahne? Ale jedno je isté. Vytýčený cieľ si mňa priťahuje, vábi, láka, inšpiruje a ja za ním pôjdem po vlastných. „Poletím“ za ním, aj keď nemám „sokolovie krídla“. 

Elena Stančoková

Comments