Úvod


V Božom koši

Každý deň vysypať 
za hrsť krásy 
na jedno miesto, 
zas a zas, 
až jej je kopec. 
ak asi vznikajú 
hory. 
Zemi stráž,
postieľka zveri, 
domov hniezdam…
      Milan Rúfus: Hory

        Už je tu! Jeseň. Už je tu so svojimi krátkymi dňami a dlhými nocami. So svojimi hmlami, studeným dažďom, ale aj so svojím babím letom. Aj to je už tu. V ušiach mi posledné týždne znejú verše básnika. Nie a nie sa ich zbaviť. Tlačia, naliehajú, vracajú sa. „Čo to tam hore lieta? Čie sú tie vlákna v nebi jesennom?“ 

        Poďme! Poďme obdivovať tú striebornú krásu, tú háčkovanú „krajku v krajine“. Poďme sa čertiť a obmetať rukou šteklivé nite, lepiace sa na tvár, keď sa predierame húštinou. 




        Vyrážame! Mňa prenasleduje jedna dávna spomienka. V neskorý októbrový víkend som šla raz s kamarátkami a neskôr aj so žiakmi z Tureckej na Malú Krížnu. Poznáte ten kľukatý a dosť strmý chodník Ramžinou z Tureckej hore. Chodník nad zvážnicou dosť prudko stúpa v bukovej a javorovej hore. Tá javorová hora mi nedá pokoja. Vtedy preteplená ranným slnkom hýrila farbami. Hrdzavá, žltá, zlatá. Ochkali, achkali sme uprostred toho zlata. Nútila som deti: „Nebež! Postoj! 

Kukaj! Nič nepočujem! Neobdivuješ? Nevidíš tú krásu?“ Zaostala som za nimi. Zrazu počujem: „Óch! Ách!“ chichocú sa. „Nech počuje, že to vidíme! Že obdivujeme!“ strúhajú si zo mňa žarty chlapci. Nuž, toto chcem opäť zažiť. Tú zlatú krásu pokope. Na jednom mieste. Len či sme vyšli v správny čas? Či už nebudú stromy holé? 




        „Kde sú tie tvoje zlaté javory?“ vyzvedajú kamarátky. Sklamanie. Hora ešte nie je taká žltá. Je to javor? Tróni košatý na lúčke uprostred lesa. Krásny strom. Rozložitý, ale ešte dolu zelený, smerom hore náznakovo žltne, len na vrchovci sa kníše hŕstka zlatých listov. Prišli sme priskoro. Pod nohami šuští staré hnedé lístie. Chodník lemujú vysoké štíhle javory. Už žltnú. Smerom k sedlu pod Malú Krížnu sú už žltšie a žltšie. Len tá žiarivá zlatá ešte chýba. Nič to. Aj tak sa tešíme. Veď na zemi listy žiarivo v slnku žltnú pomedzi fialové jesienky. A hore, na chrbáte Malej Krížnej ich nahrádza zlatá tráva. Danka s Dášou sa vnárajú do nej. Pomaly naberajú výšku. Zorka zaostala dolu „na hrane“. Na južno-severnej strane kľačí a fotí čipkovanú krásu babieho leta. Steblá trávy na severných svahoch sú obťažkané striebristou námrazou. Fúka. Pomedzi biele mračná v zdrapoch modrej oblohy vykúka mrazom osrienená Krížna. Na Malej Krížnej si posedíme. Tam je Tlstá, tam Ostrá. Na nej sme boli objavili tmavoružový lykovec voňavý. Je príbuzný s tým vzácnym – muránskym. A špicatý Drienok. Dávno som na ňom nebola. Tesne z Tlstej zbieha Zorkin „Bágľov kopec“. Nesie meno jej rodu. Pod nami hlboká a dlhá Gaderská dolina. Strmé svahy z Ostredka pamätajú stopy mojich lyží. Veď som zlyžovala do nej. 

        Už sa tešíme na výhľad z Krížnej. Dookola vršiská, vrchy, vŕšky, doliny, hrebene, chrbáty, hory. Vysypaná „hrsť krásy“. „Postieľka zveri, domov hniezdam“. Na vrchole sa rozhodujeme, kadiaľ zostúpiť. Ísť na Salašky? Cez Majerovu skalu? Do Rybovského sedla a Vyšných Revúc? Pod nami široký hnedý chrbát Rybovského sedla a žlté steblá vysokej trávy v ňom sa kníšu vo vetre pod šikmým októbrovým slnkom. Nikde nikoho. Tíš. Kľud. Pokoj. Tam zídeme. Dievčatá si líhajú do voňavej mäkkej trávy. Veď sme dnes ešte „nečuškali“. Treba nasať do seba posledné jesenné teplo. Treba povoňať ostrú škoricovú vôňu trávy. Rozlúčiť sa. Zorka komentuje: „Ležíme v Božom koši.“ Naozaj. Mäkká, jemná priehlbeň sedla nás prichýlila. Nedala nám košom. Boží kôš. Košík, kolíska pre dieťa. Vietor pohojdáva trávy, kolíše, uspáva nás. „Postieľka zveri“, „domov hniezdam“. Je to aj naša postieľka, naša kolíska pod modrým nebom. Náš domov. Ležíme, driemkajúc v lone hôr. Strážia nás. Oči mi blúdia vôkol a vidím to – tmavé žľaby z Krížnej, svetlejšie žľaby a žliabky z Frčkova a Ostredka strmo klesajú dolu do tmavého kotla – do dna „Božieho koša“, upleteného z bočných rebier. Ľahnite si na jeho dno – to chráni, objíma, čičíka. Len pozor. Nechoďte tam v zime. 




        „Poďme! Už je čas!“ „Nie, ešte nie! Ešte pár minút!“ Ale čas nás tlačí. Nerady sa dvíhame. Čaká nás mäkký chodník vrúbený hrdzavými bukmi. Čaká nás lúčka s ružovofialovými jesienkami. Čaká nás pre naše kĺby už nepríjemný strmý zostup do Prašnického sedla a lesný traverz do Prašnice. Tu na nás vyčkávajú prašnické dreveničky i polorozpadnutá osamelá „kadibúdka“ postavená „prakticky“ rovno nad potokom. V úzkej dolinke už niet slnka. Pomaly sa vnárame do temna doliny, obdarené „hrsťou krásy“. Bolo jej „kopec“. Zážitok z nás nevytečie rýchlo ako z koša voda. Spomienka na ňu nás bude dlho hriať. Bude nás dlho držať v hrsti. A ako vidíte, mňa sa zmocnila už teraz, pevne ma drží vo svojej moci. 

                                                                                                                                                Elena Stančoková 


Comments