Úvod

Hľadala som, hľadala…

„Píšu o tom, jak do něčeho dát duši...“ 
William Saroyan  
     Počuli ste už to meno? Iste. Počuli. Izabela Textorisová. Poštárka v Blatnici. Prežila tu prakticky celý život. Možno ju predurčilo jej latinské priezvisko na to, čo robila. Textorisová. Prvá slovenská botanička. 
             

     Ja dnes stúpam v krásnom počasí popri útulni Limba do Rakytovského sedla. Vzduch vonia suchou trávou. Traverz Rakytova lemujú bohaté trsy horca luskáčovitého. Je mimoriadne hustý a vysoký. Krásny. Pri pohľade na kvety sa mi dnes neustále vynára v mysli meno Izabela Textorisová.  Na Rakytove sa otáčam na všetky strany. Pod nohami fialkastý horček fatranský. Nad hlavou čisté jesenné nebo. Nádherný výhľad. Otvára sa nám všetko od ľubochnianskeho Kľaku cez účkovitý prievidzký Kľak po tmavú Bralnú Fatru a Krížnu. Nad Turčianskou kotlinou sa dvíha rozložitá Tlstá, za ňou špicatá Ostrá a ešte ďalej? Žeby to bol Drieňok? Textorisová, Textorisová… „moce“ sa mi dookola v mysli. Žeby na Tlstej našla svoj povestný, dovtedy neurčený a nepopísaný bodliak? A Ostrá. Na nej našla pochybok huňatý a lykovec voňavý? Aj my s Dankou sme ho tu našli mysliac si, že to je lykovec muránsky. Ten sme však objavili oveľa neskôr až na Muránskej planine. Izabela. Samouk. Odvážna žena. Talentovaná. Zvedavá. Húževnatá. Nezávislá. A fešanda. Na Ostrú vyšla v sukniach a v korzete. Sama! V očiach dediny čudáčka. Kto to kedy videl túlať sa po okolí? Bez garde! Pre nič za nič behať po horách. Pokúšam sa vžiť do jej pocitov. Oči upreté pred špičky podbitých topánok. Jastrí očami. Hľadá v tráve, na skalách, pod skalnými prevismi Tlstej. Čo asi prežíva? Aké sú jej najvnútornejšie myšlienky, keď sa postupne vydávajú jej sestry, ktoré finančne podporovala? A ona zostáva sama. „Veď kto by chcel takú múdru ženu!“ podotkol raz jej otec. Jej život – to boli kvety, rastliny, minerály, lupa, ceruza a papier. Zbierala, lisovala, sušila, lepila do herbára a ukladala aj medzi svadobné čipky. Natruc! Ona sa rozhodla pre vedu. Žiaden muž jej nebude rozkazovať, zakazovať, nebude ju obmedzovať. 
     
    S Editou a jej triedou zostupujeme modrou značkou z Tlstej. Ideme chodníkom Janka Bojmíra. Schádzame do Konského dolu. Názov tmavej dolinky veru nie je poetický, ale dolinka sama je plná poézie. Je celá ružová. Práve kvitne ružová prilbovka červená – po „starom“ vtáčia prilba červená. Orchidea. 

     Orchidey. Po poniklecoch a horcoch moja ďalšia vášeň. Duša mi piští za hmyzovníkom Holubyho. Ešte nikdy som ho nevidela. Už mám naštudované, kedy a kde by som mohla nájsť túto vzácnu orchideu. Pôjdem ju hľadať. Len sa tam dostať! Jej doménou sú Biele Karpaty… Holubyho kopanice v masíve Veľkej Javoriny. Kdesi som čítala, že sa nachádza aj v blízkosti Červeného Kameňa, kdesi v Brezovskej doline a v prírodnej rezervácii Nebrová. To bude pre mňa najbližšie! Beriem bicykel, sadám do rýchlika, prestupujem v Žiline do osobáka a veziem sa do Púchova. Som sama. Kamarátky sa na bicykel nedajú nahovoriť. A chlapi? Tí sú rýchli, nemôžem ich brzdiť. A keby sa dozvedeli, že idem pátrať po nejakom kvete! Kolesá bicykla sa točia, nesú ma… Púchov, Lednické Rovne, Tuchyňa, Mikušovce! Som nadšená. Krajinu z bicykla vnímam celkom ináč ako z auta. Intímnejšie. Predo mnou vľavo sa belejú rozložité skaly Vršatca, vpravo za dedinou červenie Červenokamenské bradlo. Na chodníku pri Tovarskom potoku oddychujem a fotím. Zdá sa, že som vo vlhkej „garáde“ pri ceste objavila kosatec trávolistý. Fotím a krútim ďalej. Môj zvedavý duch mi nedá pokoja. Idem hľadať ihlu v kope sena. Pedále sa točia a myseľ pracuje. Pred vnútorným zrakom sa mi zjavujú ružové okvetné lístky hmyzovníka. Najzaujímavejšie je jeho škoricovohnedé vnútro. Tretí okvetný lístok je vyvinutý ako nenápadný tmavohnedý pysk. Je ako papuľka. Akýsi zobáčik smeruje dolu… už-už sa chystá chmatnúť hmyz, už-už sa chystá pichnúť nás. Čo je to? Zrazu sa zaujímam o okvetné lístky? Ako šestnásťročná som doma frflala pri učení sa botaniky: „Načo sa mám učiť o akýchsi okvetných lístkoch, o tyčinkách a piestikoch? Je mi fuk, koľko ich je a na čo slúžia!“ A moja trpezlivá mama len konštatuje: „Veď to je život! Mysli na to!“ Dnes idem tie okvetné lístky hľadať. Ale kde je Nebrová? Nikto v dedine to nevie. Aj kosci na záhradnej lúke záporne kývu hlavou. Náhodou ma počuje mladík a hovorí: „Môj starý otec má vyše osemdesiat. Ten bude vedieť!“ Starký sedí na priedomí a vie to. Šplhám sa na bicykli smerom k moravskej hranici. Červený Kameň je už dávno za mnou. Cestou zosadám, odbočujem na lúky, chodím, križujem, brodím sa v nepokosenej tráve, nadvihujem konáre kríkov a hľadám, hľadám. Nikde nič. Nič. Nič! Ani tu, ani tam nič! Ani len „obyčajné“ vstavače tu nekvitnú! Celkom nič! Na dne roztrasenej duše sklamanie. Nič! Vyšliapala som až k tabuliam moravskej hranice a nenašla som nič. Už sa musím vrátiť. Rýchlik v Púchove nepočká. Zastavujem na salaši nad Červeným Kameňom a aspoň oštiepok z ovčieho syra poteší moju sklamanú dušu. Vraciam sa smutná rôznymi lúčnymi chodníkmi. Bicyklom trasie, nikde ani živej duše a moja duša roztrasená na jazyku. Blížim sa cez Lednicu a Lednické Rovne do Púchova. Misia nesplnená. 
 
 
                                    
    
     O rok nás jeden známy nasmeroval do Kláštora pod Znievom. „Tam oproti starým rybníkom na vŕšku hmyzovník určite nájdete!“ A veru – našli sme! Prvý kus našla Danka. Vrháme sa na kolená a fotíme zo všetkých strán. Postupne ich nachádzame veľa. Kvitnú pomedzi pichľavé nehostinné borievky. Nie sú osamelé. Spolu s nimi nachádzame aj ďalšiu orchideu – hmyzovník muchovitý. Kto hľadá, nájde. Toľké šťastie! Toľká radosť! Oddychujem, spokojná pozerám z vŕšku na Bralnú Fatru a v duchu kývam Tlstej a Ostrej. A Izabele Textorisovej. Inšpirovala ma. Počet okvetných lístkov ma ani dnes veľmi nezaujíma. Nestala som sa botaničkou. Ale tá krása kvetu! Tie výnimočné zvláštnosti! Tie ma stále inšpirujú a podnecujú moju aktivitu a fantáziu. V Kláštore pod Znievom v krčme pri pive sa od chlapov dozvedáme, že to miesto sa volá Šibeničný vŕšok. Príroda vie, čo robí. To smutné, tragické miesto odmenila tichou, zvláštnou krásou. Toto miesto si ju zaslúži. 

     Teraz opäť prichádza jar a s ňou môj vnútorný nepokoj. Čo tak hľadať orchidey v okolí Ružomberka! Mesto leží na vápencovom podloží, na lúkach nájdeme aj malé vlhčiny, preto predpokladám, že by u nás mohli kvitnúť rôzne druhy orchideí. Keď sa po okolí túlam so psom, často nachádzam rôzne druhy vstavačov. Sú to orchidey. Od mája do júla ich nájdete na kalvárii popri chodníku vpravo od kaplniek veľa. A pozrite na kľačnianske lúky! Vpravo od rezervoáru medzi kríkmi je raj vstavačov mužských a májových. Vidíte? Aj náš Belko sedí medzi nimi očarený. 
 
 
 
  
 
 
    A na Dedoni – na lúke nad Čutkovom! Zájdite tam! Lúka sa skoro na jar fialovie od vstavačov obyčajných a žltne. Žeby to bol vstavač bazový? Nie vždy ich viem určiť. 
    
    
                                       
 
                                       
                
   
Prechádzam popri močiari pod kostolíkom na kalvárii. V máji tu nájdete krásne exempláre vstavača mužského a o dva týždne neskôr tu objavíte „húf“ vstavačov škvrnitých. Hore asfaltom stúpajú ľudia, bežia bežci, ťahajú cyklisti. Nevidia nič. Len začudovane pozerajú na mňa, ako ležím na kraji močiara. Hľadám najlepšiu polohu, aby som mohla odfotiť vstavač škvrnitý oproti modrej oblohe. Žijeme v botanickom raji. „Poďte sa pozrieť!“ lákam dve panie. Zídu z asfaltky len na kraj trávnatého chodníka. Nejdú ďalej. Panicky sa boja kliešťov. „Vidíme tie ružové kvety tam pod kríkmi.“ Dnes sú tie ružové kvety ešte tu. Ale „zajtra“? O rok? Na „kašičkovej“ lúke za kríkmi vľavo od „mojich“ vstavačov vyrastie sídlisko. Už teraz robotníci s pílami klčujú kríky a chystajú cestu. Neviem, ako vysoko dôjdu. Možno až po „moje“ kvety a to bude ich koniec. Zmiznú navždy.  

      Hľadám ďalej. Na kraji Orlovskej lúčky objavujem vtáčiu prilbu červenú. Aj muška je očarená. Sadá na ňu, oblieza ju, vytŕča „sosáčik“, aby si uchlipla z jej sladkej šťavy. Blízko sa kníše vo vánku niekoľko ružových päťprstníc. Ich husto zakvitnuté byle dosahujú výšku aj do tridsať centimetrov. Biele vemenníky a rozkonárené biele vtáčie prilby lemujú začiatok chodníka k Jamišnému vodopádu v Čutkovskej doline. Pár metrov ďalej za mostíkom uvidíte črievičník papučku. Kútnikov kopec – ten bol rajom črievičníkov! Na úpätí kopca nad hubovským futbalovým ihriskom pri tom vysokom červenom smreku sme boli s Editou objavili štyridsaťpät kvetov črievičníka v jednom kruhu. Rok na to tam majiteľ lúky pustil ovce. Stačilo, aby v okruhu dvakrát dva metre zapichol palice a opatril ich šnúrou. Zachránil by tie vzácne kvety. Dnes tam už neexistujú. Ovce si na nich pochutnali. 
 
 
    
                                       

                                       
    

     A videli ste rojkovský močiar v júli? Rarita! Belie sa husto zakvitnutý od kruštíka močiarneho. V okolí Ružomberka som tejto jari našla okolo trinásť druhov orchideí. Netreba veľa hľadať. Stačí len otvárať oči a všímať si. 
 
 
  
 
      Izabela Textorisová vylisovala a popísala okolo päťtisíc rastlín flóry Turca. Objavila dovtedy sto nepopísaných rastlín. Mnohé z nich už dnes neexistujú. Postarali sme sa o to my, nevšímaví ľudia. Mám dojem, že ľudia sa len začínajú učiť, ako dať dušu do toho, čo robia. Len keby ju vkladali do správnych činností! Izabela napísala: ...“botanika – moja potecha a útočište, niečo moje najprivátnejšie a najintímnejšie, tichý ostrovček v príboji nepríjemností života.“ Do svojej práce vkladala dušu. Tým mi je blízka. Hľadala, pátrala, zisťovala navzdory vtedajšej verejnej mienke. 

     Príliš som sa rozrečnila. Asi vás už nudím, priatelia. Príliš som vyložila svoju dušu na dlaň. Pri svojich každodenných potulkách so psom si uvedomujem, v akom krásnom kraji to žijem. Žijeme v botanickom raji a ani o tom nevieme. Každým dňom sa rozochvieva moja duša láskou a obdivom k môjmu kraju. Ako to v inej súvislosti povedala Timrava? Keď tadeto blúdim, je mi „akoby som med prežierala“. Je mi sladko. Láska a strach. Toľká krása! Zaniká? Ako pomôcť tomu, čo máme radi? Možno sa svojimi slovami dotknem i vašej duše a prispejem tým k poznaniu a k záchrane toľkej krásy… Čo poviete? 
 
Elena Stančoková 


Comments