Úvod


Túra plná kontrastov

„Hory volajú a ja musím ísť.“ Nedávno som čítala túto vetu v jednej horolezeckej knihe. Jej obsah je veľmi blízky môjmu naturelu. Áno, hory volajú… A nie hocijaké hory. Horšie je, že ma už rok naliehavo láka jeden zakázaný kút Tatier. Ísť, či neísť? Porušiť zákaz?  Prestúpiť vlastné presvedčenie, že je tento zákaz správny? A ešte o tom písať! Zvádzať ľudí do zakázaného terénu. Veď keď si to kompetentní prečítajú, odsúdia ma a pokutový lístok ma neminie. 

Neodolám vnútornému volaniu. Veď som tam nebola pätnásť rokov a Zorka tam asi nebola ešte nikdy. Budem jej s Dankou robiť sprievodcu. Z tejto východnej strany som hore nešla nikdy.Bude to iste zase nový pohľad. Nasilu potláčam výčitky svedomia a na prelome júna a júla sa v jedno popoludnie vyberáme na chatu „Hvezdoň“. Tento názov som vyčítala v starej mape z päťdesiatych rokov. Prečo hvezdoň? Vtom si spomeniem na jednu esej Dobroslava Chrobáka. Po prevrate premenovali „skalný kvietok“ na hviezdoň. Názov sa neujal. Zaužívalo sa pomenovanie plesnivec. 

A tak stúpame na chatu Plesnivec v Belianskych Tatrách. Nečudujte sa, ale ja mám rada ten zeleno značený traverzový chodník lesom z Tatranskej Kotliny na chatu. Vôbec nie je nudný. Z miest, kde redne les, sú krásne pohľady na prvé zubaté štíty Tatier. Huncovský, Lomnický, Kežmarský trónia nad Dolinou Zeleného plesa a hlásia nám, že sme naozaj vo Vysokých Tatrách, v ich najvýchodnejšej časti. Začiatkom júla je chodník nádherne zakvitnutý. Lemujú ho desiatky ľalijí zlatohlavých. Dnes sú väčšinou ešte v puku. Už sa teším na tú vysokánsku pod chatou, nesie na sebe minimálne dvadsať kvetov. Na chatu prichádzame s prvými kvapkami búrkového dažďa. „Prší každý deň,“ oznamuje nám pani chatárka. „Ak sa vyprší večer, ráno nebude a my chceme vyraziť na túru čo najskôr.“ Priznávame sa s naším plánom prejsť časť štrnásťkilometrového hrebeňa „Belaniek“ od východu na západ a zísť Monkovou dolinou do Ždiaru. Pani chatárka v nemom úžase pozerá na tri dôchodkyne. Idú naozaj tam? Samy? Trafia? Nájdu chodník? Nechytia ich? 

Krátko po štvrtej ráno vychádzame z chaty. Svitanie pokročilo. Nebo chladno modré. Chodník od chaty smerom na Biele pleso vykosený. Ten náš po chvíli lemuje vysoká tráva a hustá kosodrevina. Voda z nej kvapká, o chvíľu sme po pás zmáčané. Ale nič to. Ženie nás radosť,zvedavosť, volanie hôr, priesmyk Skalných vrát nad našimi hlavami, stádočko kamzíkov pasúcich sa v úzkom žľabe pod vápencovými stenami Vrát. Len či ideme dobre? Či trafíme? Asi po hodine šliapania nás ukľudní prastará červená značka. Slabo sa črtá na kolmej skale vápencového brala. 

Úžasné! Zázrak pri tvorení sveta. Na západe lemujú Tatry vápencové Červené vrchy so svojím zvláštnym šikmým vrásnením. Z miernych alpských lúk Ľalijového sedla vyskočia do výšky strmé žulové a bridlicové štíty Vysokých Tatier. Po dvadsiatich šiestich kilometroch zubatého hrebeňa končia na východe Jahňacím štítom, padajú strmo do Kopského sedla a  zbratajú sa tu s celkom iným, opäť vápencovým uzlovým vrcholom Belianskych Tatier – s Hlúpym. Biela a sivá. Sivomodrá a opäť biela farba hôr. Žulové Tatry uložené do vápencového náručia. Na to myslím, keď šliapem popod belavé, kolmé vápencové steny Vrát. Na to myslím, keď nad kosodrevinový hrebienok vyhupnú prvé štíty Vysokých Tatier. Skalné vráta sa už kúpu v slnku, keď ich dosiahneme. Tatranská Kotlina je ponorená do bielych hmiel. Tešíme sa z tepla a slnkom prežiareného „predhoria“ Bujačieho vrchu. „Pozrite, čerstvé medvedie stopy!“ volá Danka. Vo vlhkej čiernozemi je čerstvo otlačená laba medvedieho mláďaťa. Mierne stúpame, razíme si cestu hustou kosodrevinou, obdivujeme skalné steny padajúce na západ do Pastvín. Naozaj si vydýchneme až na hrebienku, na chodníku, ktorý vybieha hore na Bujačí vrch z Tatranskej Kotliny. Tu sa nám otvára pohľad na rozložitý široký hlavný chrbát Belianskych Tatier, na Spišskú Maguru, dokonca zazrieme v diaľke Pieniny s Tromi korunami. Chodník zdobí jarná kvetena od iskiernikov, nezábudok po veternice narcisokveté. Všetko kvitne naraz. Musíme stúpať opatrne, veď na hrebeni by mali kvitnúť aj plesnivce. Kedy sa zjavia ich bielo vlnaté, plstnaté hviezdicové kvety? Stojím na Bujačom vrchu a vidím to. Krajina plná kontrastov.


Vľavo štíhly Lomnický štít, vedľa Kežmarský so svojou známou Weberovkou v stene, sivé až čierne Pyšné štíty a masív Baraních rohov nad Veľkou Zmrzlou dolinou. Spod ich štítov zbiehajú ešte tvrdé snehové polia. Čierny štít, Kolový, Jahňací štít. Tam pod nimi čupí Jastrabia veža. My vpravo. Stojím na rozložitom chrbáte Bujačieho vrchu. Pod nohami široké zelené pláne alpských lúk. Sú prežiarené slnkom. V Predných Meďodoloch pod nami je ešte tieň. Tmavá a svetlá. Jarná zeleň. „Včera“ a dnes. Vlani sme stúpali Prednými Meďodolmi do Kopského sedla a ďalej Zadnými do Javoriny. Išli ste týmito dolinami koncom júna? Predné Meďodoly sú celé žlté. 

Spomedzi ešte tuho zavinutých listov kýchavíc lobelových vyrastajú vysoké a rozkonárené kamzičníky rakúske. Od nich, od púpavy i žltých prasatníc dolina žltne. Zadné Meďodoly súoproti tomu modré. V Kopskom sedle i v nich dominujú horce jarné, Clusiove a celé „húfy“ svetlomodrého ľanu. Krása. Už vlani nás zdola lákal hrebeň „Belaniek“, jeho široké zelené chrbty, žľaby a kotlinky. Jeho západné svahy sú hladšie, miernejšie ako východné. Ale skoro všetky vrcholy v hrebeni sú skalnaté, bralnaté Košiare skrývajú dve jaskyne, smerom do Ždiaru tiež zbiehajú skalnaté útvary Komínov.


Z Bujačieho vrchu sa pomaly presúvame cez Predné a Prostredné Jatky ďalej. Často vidíme skupinky kamzíkov. Nedajú sa nami vyrušovať. Pokojne sa pasú. Keď zbadáme pod sebou stádočko ležiacich, odpočívajúcich kamzíkov i s mladými, sadáme si i my a spoločne oddychujeme. Pozerám do mapy a nahlas čítam: Kobylí vrch, Bujačí, Jatky, Kamzíčia jaskyňa, ďalej Ždiarska Vidla, Havran, Kôň, Meďodoly… Kto dával tieto názvy vrchom a dolinám? Pastieri. Pozerám sa na vrchy pred sebou ich očami a vidím mohutný krk bujaka, široké boky kobyly či svalnatý konský zadok. Pastieri objavili tento kút. Tí sprevádzali svoje stáda alpskými lúkami a zrástli so svojím pracovným prostredím. Lovci kamzíkov a svišťov sem prišli za zábavou a dobrodružstvom. Hľadači pokladov, zlata, medi prehľadali diery v skalách a jaskyne. Krajina má tiež svoju pamäť. Nesie v sebe stopy svojich predkov. Nesie v sebe i moje stopy, ktoré som tu vtláčala šliapaním do zeme ako dieťa, ako dospelá a vtláčam ich do chodníka i dnes. Zapamätá si ten kraj i moju prítomnosť? „Jedno pokolenie prichádza. Jedno pokolenie odchádza.“ Zem si pamätá nielen stopy, ale i túžby, radosti či strasti, ba i tragédie. Pred pár rokmi neodolal domáci skialpinista volaniu hrebeňa a prvého snehu. Odtrhol lavínu, stuhol hrôzou a zmizol v nej. „Čo prijal od zeme, tu zemi oddáva. Sirôtka belasá mu srká vlahu z očí, krv jeho počujem, jak šumí po trávach… do žliabku v doline vytiekol jeho hlas.“ Tak to vníma básnik. On vie svoje. Veď nielen voda, i tráva, zem, vrchy majú svoju pamäť. Nesú v sebe mnohé osudy. 

Pohýname sa ďalej, šliapeme cez rozložité Jatky, fotíme rozsypané plesnivce, opájame sa výhľadmi na orlí nos do neba trčiacej Vidly. Oči sa nám zastavia až v Poľsku na Kozom Wierchu a Svinici. Nebo je stále modré, sem-tam biele mráčky. Len nech nie je z nich búrka. Zostupujeme do Šialeného sedla a zaháňame šialený nápad „skrátiť si“ cestu – vyjsť na vrchol Hlúpeho a z neho pokračovať hrebeňom do Širokého sedla. Ale by sme si dali! Neschodným skalnatým terénom tadiaľ cesta nevedie. Traverzujeme Hlúpy. Nikde nikoho. Ticho. Obďaleč tušíme davy turistov. Tu sme len my tri. Stúpame v stopách svojich predkov, pozeráme na okolitý svet aj ich očami. Danka je vpredu. Kontroluje bezpečnosť chodníka do Vyšného Kopského sedla. Zorka zaostala.Nedokáže sa rozlúčiť s kamzíkom. Ten stojí na skalnej rímse a sleduje naše tiché stopy. Ja fotím. Ležím medzi jastrabníkmi oranžovými. Čierno-oranžové motýle sadajú na ich hlávky, aby sa osviežili ich nektárom. Čo je to? Tento kvet nepoznám. Žeby to bol nami dávno hľadaný pyštek alpínsky? Ale nie je, objavili sme „len“ sýtoružovú sekernicu tmavú. 


V Širokom sedle smutne pozrieme na Ždiarsku Vidlu. Na ňu už dnes nemáme. Za chrbtom sa zbiehajú mraky a zostup Monkovou dolinou nie je krátky. A ani ľahký. Vápencové škrapy sú vyplnené mazľavým čiernym blatom. Veď pršiava každý deň. Masy ľudí vystupujú do Širokého sedla. Vyšli na dosť dlhú túru prineskoro. Miesia blatistý chodník, šmýkajú sa, chytajú sa každého stebla i ľalijí. Zdá sa, že my sme dnes v doline najstaršie. My dolu, oni hore. Jedno pokolenie prichádza. Jedno pokolenie odchádza. Prehodnocujem myšlienku, či otvoriť „Belanky“ pre turistov, alebo nie. Zakázať, či povoliť? Keď vidíme, čo sa deje v Monkovej doline, sme zajedno. Nie. Neotvoriť. Poviete si – sebecké. Áno. Pokorne skláňam hlavu a prijímam váš súd. 

Otáčam sa, hodím posledný pohľad nahor. Tam nebo stmavlo. Príde dážď. Ľalija zlatohlavá nado mnou skromne nesie svojich pätnásť kvetov na vysokej byli, hrdo zapicháva svoj vrcholový puk do sivastého neba. Dúfam, že ju nikto nezlomí. Pokolenia prichádzajú. Pokolenia odchádzajú. Zem však trvá. Toto všetko nás pretrvá. Len či naozaj? V akom stave zanecháme Zem? 

Do Ždiaru prichádzame s prvými kvapkami dažďa. Hore je búrka. Ušli sme jej. Volám pani chatárke, aby vedela, že dôchodkyne splnili svoj cieľ a sú vporiadku. Ešte stále nás rozchvieva radosť z prežitého. Môj vnútorný hlas nedá pokoja, nalieha. Hory volajú, musíš ísť, ísť, ísť… Kam to bude nabudúce? Žeby sme sa pokúsili o… Potuteľne sa usmievam. Svoj tajný plán ešte ani kamarátkam nevyzradím. Uvidíme… 

Elena Stančoková


Jedno pokolenie prichádza.
Jedno pokolenie odchádza.
Zem však trvá.

Milan Rúfus



Podstránky (1): Úvod 2016