Úvod

Naučila ma to mama

 Celý život „treba hľadať a do všetkého vložiť svoje srdce“ a zápal

 

Listujem v časopise Pošli recept a čítam: „Naučila ma to mama.“ Spomínam. „Hela, kde si? Kam tá zase zmizla? Poď sa aspoň pozrieť, čo dávam do toho hrnca!“ Krčím sa v spálni skrytá za divánom. Kniha na kolenách. Čuším. Nenašla ma! Odľahlo mi. Akurát! Ja veru nepôjdem voňať tie kuchynské výpary. Bola som protivná, zaťatá štrnásťročná pubertiačka. Mama ma teda nenaučila variť.

 

Šliapeme kdesi v Belianskych Tatrách – ja, moji bratia, mama, „tetka Calka“ so svojím synom Jankom, kamarátka Evka a sesternica Mária. Mne sa zdá, že sa vlečieme. Nudím sa, a tak odbieham z traverzového chodníka a driapem sa na okolité skalnaté vŕšteky. „Nechoď tam!“ vrčí tetka Calka. „Ty jej to dovolíš?“ rypne do mojej mamy. „Vy si dirugujte svojho Janka!“ papuľujem. Mama len bezmocne pokrčí plecami a mlčí. Nechá ma. Čo robiť s tvrdohlavou, papuľnatou pubertiačkou? „Aj tak si urobí po svojom.“ odpovie. Vykonala som tak pár rýchlych, udýchaných, neznačkovaných výstupov navyše. „Čo si zhora na druhej strane videla? Nevieš? Veď máme mapu. Zisti si! Uč sa! A čo tam hore na vápenci kvitne? Videla si niečo?“ vyzvedá mama. Teraz krčím plecami ja. Rýchlosť, výška, to sú moje domény. Nič som si nevšimla. Bežím hluchá a slepá, nič nevidím a nepočujem. Rýchlosť mi stačí. Ale tajne sa zahanbím. Toto ma naštartovalo. Začala som študovať mapy. Neskôr som si kúpila knihu o kvetoch.

 

Prešlo pár desiatok rokov. Celý život treba hľadať… učiť sa. Môj nepokojný duch, moje nervózne nohy mi nedajú pokoja. Veď ma už poznáte! Je toho ešte toľko, čo nepoznám! Je toho ešte toľko, čo by som chcela prejsť, vidieť, poznať… Mám záväzok. Každý rok musím navštíviť miesto, kde som nikdy nebola, a nájsť kvet, ktorý som ešte nikdy nevidela. A preto teraz cestujem na východné Slovensko. Kedy ste boli naposledy v Kráľovskom Chlmci? Nikdy. Však? Ani ja. Moje cestovanie je od začiatku dobrodružné. Autobus sa pomaly preplieta preplnenými Košicami a mešká. Nestíham vlak do Veľkého Horeša. Odtiaľ treba ešte zo tri kilometre peši do Malého Horeša. Stopujem. Mladík mi hovorí: „Tu ste skoro na konci sveta. Tu už nie je nič.“ „Ále je! Idem hľadať vašu Poniklecovú lúčku.“ Je začiatok apríla a ja tam chcem nájsť vzácne poniklece. Cestou fotím vínne pivnice. To u nás nevidíš. Vyberiem si jednu zo zarastených zvážnic. Už tu mala byť lúčka s poniklecmi. No tej nikde. Stojím vo vinici, ukazujem mapu a pýtam sa. Ujko po slovensky veľmi nerozumie. Ukazuje rukou na druhú vinicu. Tam vraj pracuje domáci. Horešan. Ten vie po slovensky. Tento už o lúčke počul. „Choďte hore na ten vŕšok. Prejdite cez les a na druhej strane...“ Idem hore vŕškom. Ale kde je les? Tu stojí len pár pokrútených holých listnáčov a kríkov. Aj tie vytínajú. Chudák ujo. Ten naozajstný hustý les ešte ani nevidel. Klesám do údolia. Podo mnou zvlnená, ešte hnedastá pláň. Piesok. Miestami sa to už zelenie a husto žltne. Žeby iskierniky? Okolo osamelé, hrčami imela obťažkané vŕby. A opodiaľ… zhíknem nadšením. Veď je to „Horovova“ vahadlová studňa! Takú studňu som ešte „naživo“ nikdy nevidela! Tu je básnikov milovaný Zemplín! Čo som to učila? V ušiach mi znejú zvukomalebné verše.  

 

 

V srdci sa piesne rodia

 Na slávu domova

 V čistom Prúde

 Láska

 Hudie

Jak zo dna starej vahadlovej studne

Z ktorej sme pili v sparne na poludnie

 

Takto básnik vystavil na obdiv svoje srdce. Obchádzam studňu a oči zapichujem do sýtožltej lúky. Točím sa, otáčam a hľadám. Chmelecké kopce. Veľký kopec. Dvestošesťdesiatmetrová nadmorská výška. Vpredu sa zabelie malá tabuľka. Tam to bude! Nedočkavo sa rozbehnem. V hnedastej tráve na piesčitom podloží ešte väčšinou zavreté kvety. Poniklec Zimmermannov a poniklec maďarský. Východopanónske endemity. Dva najohrozenejšie druhy na Slovensku. Akú-takú ochranu im poskytuje malinké chránené územie “Poniklecová lúčka“ na svahoch Veľkého kopca medzi Kráľovským Chlmcom a Malým Horešom. Prstami pohládzam ešte nevysoké chlpaté byle a striebristými chĺpkami pokryté hlávky kvetov. Nie sú vzpriamené, hlávky skláňajú k zemi. Prídem sem ešte raz o pár dní s kamarátkami. Musíme spolu vidieť už celkom zakvitnutý vŕšok.

 

O štyri dni sme tu znova. Ležiac na bruchu, nos zaborený do trávy fotím. Hľadáme najkrajšie

exempláre a učíme sa rozlíšiť Zimmermannov poniklec od maďarského. Zimmermannov má žlté husté tyčinky a maďarský tmavofialové. Rastú na vŕšku spoločne a vzájomne sa krížia. Len aby tu vydržali! Človek – rozorávanie pasienkov a premena polí na vinice sú ich najväčším nepriateľom.

Vo vlaku unavené trkoceme. Všetko bolo „behom“. Od vlaku k vlaku sme mali málo času. Ani sme nestihli pozrieť močaristé Horešské lúky vyznačené na mape poniže pivníc.

V mysli si premietam všetky poniklece, ktoré poznám. Veľká skala v chrbáte Sidorova aj Šíp sa pýšia poniklecom veľkokvetým či prostredným. Ťažko ich rozoznať. V Nízkych a Západných Tatrách nájdete poniklec biely. Ak budete mať šťastie, objavíte tu aj zriedkavý poniklec jarný. Na Sandbergu som našla černastý poniklec lúčny český. Ktorý ešte musím nájsť? Čo mi to vždy radila mama? Hľadaj, uč sa, uč, osvojuj si, študuj…

 

 

O pár dní dostanem od Martina mail s fotkami. Predstavte si! Objavil poniklec otvorený na Primovských skalách. Martin – mladá generácia, mladý muž. Aj chlapi sa zaujímajú o kvety! Nadšene píše, že medzi fialovými vynikajú dva biele. „Albíny“. Jediné uprostred stovky tmavofialových bratov. „Edita, poďme ich hľadať!“ Ale kde to je? Netrpezlivo listujem v Turistickom atlase Slovenska. A tak cestujeme do Hôrky, odtiaľ peši do Primoviec. Nad nimi sa skromne vypínajú Primovské skaly. To ste ešte nevideli! Šesťstometrový bralnatý kopec nad obcou obsypaný fialovou krásou! Desiatky, ba stovky poniklecov otvorených pod čistou oblohou. Oproti zavesené na modrom nebi vidno ešte biele štíty Vysokých Tatier. Vidíme ich v priamke od Kriváňa cez Ostrvu, Končistú a Gerlach po Slavkovský a Lomnický štít. Našli sme aj tie dva vzácne biele kvety. Boli však už nažltlé, uschýnajúce. Nuž čo! O rok prídeme o týždeň skôr. Sedíme uprostred tej fialovej krásy užasnuté. Len tu, nikde inde, na malom skromnom priestore toľká krása. Ľudia o nej ani nechyrujú. Možno dobre. Nech sa toto všetko zachová pre budúce generácie. Toto miesto je zaujímavé ešte niečím. Rastie tu medzi poniklecmi vraj európsky endemit – cesnak tuhý. Mama, poslúchla som ťa – stále sa učím, poznávam nové, vštepujem si… „nasávam“ a prežívam dobrodružstvo z objavovania neznámeho.

Strmo zostupujeme dolu do dedinky. Brehy úzkeho potoka lemuje záružlie močiarne. Na hrčovitých vŕbach sa derú von prvé žltkasté lístky. Čo to? Pozrite hore! Strmým „cik-cakovým“

chodníkom vystupujú deti. Tretiačikovia či štvrtáčikovia? Vedie ich učiteľka. Asi majú hodinu vlastivedy. Hore postoja. Iste obdivujú kvety. Malí objavitelia. Pootáčajú sa a pomaly sa obracajú na zostup. Idú pomaly dolu husím pochodom jeden za druhým. „Toto sa volá traverz,“ počujeme učiteľku. „Zostupujeme traverzom,“ učí ich. Učiteľka. „Mama dva“. Otvára im oči. Učí ich so zápalom hľadať, hľadať, nachádzať nové. Učí ich spoznávať a nepriamo do všetkého vkladať svoje srdce. Nech budú kdekoľvek na svete, nie raz si spomenú na svoj výlet, na svoju učiteľku, na krásu toho neveľkého vŕška nad potokom, nad ich školou, nad ich domom. Toto miesto je im už teraz blízke, veď je ich domovom.

 

 


Nemám nijakú zásluhu na tom, čo je vôkol mňa. Zmáhajú ma pokora a radosť, že smiem byť aspoň nadšeným svedkom. Ďakujem, mama. Veľa si ma naučila.

 

Elena Stančoková