Úvod


 

No a čo?
Na břehu řeky Svratky kvete rozrazil,
na břehu řeky Svratky roste nízká tráva,
rád chodil jsem tam denně, koupal se a snil,
na břehu řeky Svratky kvete rozrazil 
a voda je tu těžká, chladná, kalná, tmavá…
cítil jsem tu vonět kopr, česnek, kmín…

Jsou možná hezčí řeky, mají větší třpyt 
než tento teskný břeh, než temná řeka Svratka… 
a přec mi nejsou drahé jak ta země zdejší.

Vítězslav  Nezval: Na břehu řeky Svratky

Vždy ma fascinovali tieto Nezvalove verše. Najprv ma upútala ich zvukomalebnosť, to, ako strieda samohlásky v slovách: e-á, a-á, a-á… dojem „houpání“, kolísky, toho, že leží navždy v náručí svojej matky - Moravy. Upútalo ma jeho využívanie kontrastu – krásy a „mrzkosti“. Voda je tu „těžká, chladná, tmavá“… vône v okolí sú ostré, svojsky aromatické, možno až zapáchajúce. A výsledok? Jeho láska, neha. Ale nechcem vás trápiť literárnymi rozbormi. Poďme pekne po poriadku! 

     Je koniec júna. Čas, aby sme opäť vypadli do našej obľúbenej oblasti. Šliapeme dolinou Kežmarskej Bielej vody. Ponáhľame sa na „Brnčalku“. Chceme tu prespať, aby sme mohli pohodlne zdolať Jahňací štít či skoro ráno nepozorovane vypadnúť a „vplížiť sa“ tichučko do zakázaných končín Ždiarskej vidly. Počas šliapania si predstavujem, ako sedím v jedálni chaty, popíjam horúci bylinkový čaj, sedím tvárou oproti západnému širokému oknu, pozerám do Veľkej Zmrzlej doliny a spomínam… Ale o tom som vám už bola písala. Ďakujem múdremu architektovi, ktorý prišiel s nápadom vybúrať tú stenu, založiť do nej veľké okno a otvoriť ľuďom oči. Nádhera! Úplazy sivých žulových skál, tvrdé snehové jazyky zbiehajú spod Pyšných štítov, Baranieho sedla, spod Čierneho. Kaskády vodopádikov. Už sa vidím, ako podvečer obchádzam Zelené pleso. Sadnem si tíško na balvan a budem spomínať. Veď mám aj na čo. Zažila som toho v tejto oblasti dosť. 

    Spomienka prvá. Horolezecký týždeň JAMES-u. Väčšinou prší, je hmla. Nebudeme predsa stále sedieť v chate! A tak sme sa rozhodli. Beriem skupinku svojich žiakov, začínajúcich horolezcov, a ideme do Veľkej Zmrzlej doliny. Veď sa hádam vyjasní! Žeby mohlo aj liať, to vôbec nepripustíme. Len aby sme trafili v tej sivej hmle do správneho žľabu pod Baraním sedlom. Mrholí. No a čo! Veď nie sme z cukru! Možno to vietor rozfúka. A hore možno nájdeme bielozelený horec ľadový. 

Tešíme sa. Pod zmrznutými reťazami nad sedlom to otáčame. Ide sa dolu. Leje. Dnes nás horec ľadový ani žiadny výhľad nečakajú. 

    Spomienka druhá. S Rudkom a Duškom lezieme lahodnú trojočku komínom Papirusovej štrbiny, ďalej výrazným rebrom, krátkymi lištami a žliabkami na Čierny štít. Zadúša ma šťastie. Chlapi ma vzali liezť! Sústredene sledujem Duška nad sebou. Pozorne ho istím. Nevnímam čierňavu nad nami. Zrazu rachot. Blesky! Hromy! Žliabkom tečie čoraz väčší potok. Veď sa v ňom utopím! Rýchlo doliezame na vrchol a celí mokrí v lejaku zliezame normálkou pod stenu. Po búrke býva jasno. A bolo. Stojím na balvane, žmýkam ťažké tepláky nasiaknuté dažďovou vodou. Šťastná sa uškŕňam na svojich spolulezcov. Zmokli sme. No a čo! Aj tak je deň krásny. Duška už niet. Ale viem to, vtlačil svoju pečať do tejto doliny. Prichádza k nám ako naša spomienka. Iste tu poletuje jeho duša, vracia sa na miesta, ktoré mal rád. Ja to viem. Veru, viem to. 

     A spomienka tretia? Nemala by som sa priznávať. Tie moje vylomeniny! „Kto pôjde so mnou čakať východ slnka na Jastrabiu vežu?“ Pozerajú, mlčia. Šibnutá. Kto by tak včasráno vstával! Tak sa vyberiem za tmy sama. Večer som si naštudovala Andrášiho. Mala by som trafiť. Už som v Červenej dolinke. Je tma… Len správne odbočiť… „nezaplieskať sa“ do neschodného terénu. Keby bolo vidno, videla by som serpentíny do Jastrabieho sedla. Vedú až za trávnatý hrb. Ale ešte je tma. V sedle už v rannom šere hľadám vrcholovú rímsu. Nebo osvetlieva. Kdesi nad Tatranskou Kotlinou to už ružovie. Východne od Kráľovej hole mráčky oranžovejú. Už len pár metrov! Ešte pár vrcholových metrov! Dávaj pozor! Nešmykni sa! Nechytaj sa voľných skál! Si sama! Neurob žiadnu chybu! Sedím na vrchole a pozerám, pozerám… Obmedzený rozhľad z veže dá vyniknúť okolitým obrovským stenám. Červená guľa slnka sa vykotúľa na nebo a ja som šťastná. „Vari si bola hore? Sama?“ zazerajú na mňa, keď sa vrátim. Mračia sa. Žiarlia. Radšej čuším. Nebudem prilievať olej na oheň. 

    Dnes je však prvé júlové ráno. Predpoveď počasia nie je dobrá. „Ideme na ten Jahňací? Poďme! Veď uvidíme…!“ Nedosiahli sme ani plató Červenej dolinky, keď padli prvé dažďové kvapky. Už sme vyrástli z veku, keď stoj čo stoj musíme dosiahnuť vytýčený cieľ. A tak sa vraciame. Sedieť v chate? Nudiť sa? Nie! To v žiadnom prípade nie. Poďme sa aspoň prejsť! Prší? No a čo! Veď prestane! Poďme aspoň do Doliny Bielych plies! Červená značka nás povedie k Trojrohému plesu. Tam už bude fúra bielych páperníkov. To bude krásny pohľad! Že neuvidíme odraz „Belaniek“ v Trojrohom plese? No a čo! Veď ten si vieme predstaviť! A tak pomaličky šliapeme. Mrholenie sa mení na dážď. Na hladine plesa hrajú svoje staccato veľké dažďové kvapky. Trblietavé strieborné páperníky sa kníšu v slabom vetre. Dýchame ostrý horský vzduch a sme spokojné. Pri Bielom plese sa rozhodujeme, čo ďalej. Poďme aspoň na chatu Plesnivec! Veď nás tá prechádzka nezabije! Predstavte si tú krásnu zakvitnutú lúku v Predných Meďodoloch! Tá je krásna aj v daždi! A bola krásna. Že je v plesách a v potoku voda „těžká, chladná, kalná, tmavá“? No a čo! Že je lúka mokrá, tráva ťažká od dažďových kvapiek? No a čo!  Že kvety kamzičníkov rakúskych obťažkané dažďovými kvapkami skláňajú svoje napité žlté hlávky? Nevadí! Pozrite na tú šťastnú, rozjarenú, uveličenú Barborinu tvár uprostred ružových stavikrvov. Že prší? Že som mokrá až po pás? Veď sa brodím lúkou a fotím. No a čo! Otáčam sa, aby som videla zdrapy hmly a ťažké dažďové mračná nad Kopským sedlom. Občas sa zapotácame, zamoceme do mokrých pršiplášťov. No a čo! Ale nie každý má to šťastie zažiť a vidieť aj toto. A k tomu ten fajný horúci čaj s rumom i „krígeľ“ piva na Plesnivci. Pocit šťastia! To všetko je našou odmenou. 

    Cesta späť nebola prechádzkou ružový sadom. Stavikrv hadí koreň na lúke síce ružovel naďalej, kamzičníky žltli tiež, len chodník „zmizol“. Stal sa malým „riečišťom“ či „potočišťom“. Vibramky čvachtavo čvŕkajú. Pomaly sa škriabeme hore k Bielemu plesu. 

Zaostanem. Postojím. Myslím na Nezvala. Tak ho chápem! Viem, čo cítil, keď videl vodu chladnú, tmavú, keď voňal „kopr, česnek, kmín“… Čo cítim ja, keď mi voda kvapká za krk a z končeka nosa? Čo cítim, keď lepkavá kosodrevina šibe do tváre a lepí sa mi pomedzi nohy? No a čo! Viem, že „jsou možná země, kde je voda modravá a nebe modravé a hory modravější. A přec mi nejsou drahé jak ta země zdejší“. Toto poznanie ma zelektrizovalo. Dáva mi tušiť, že zajtra bude ešte silnejšie, ešte intenzívnejšie. 

     „Zajtra“ stojíme vo Vyšnom Kopskom sedle. Tie nádherné bordové všivce v popredí tatranských štítov! Vidíte ten hrdinský Dankin postoj v sedle? Nevidieť jej do tváre! Škoda! Ale jej postoj dáva tušiť, čo cíti. Hrdá Vidla zabodáva svoj špicatý nos do modrej oblohy. Vidí odhodlaný Dankin postoj a vábi, láka.  

      Vnárame sa do kosodreviny. Pokukávame po kamzíkoch, po bielej a bordovej záraze. Plesnivce ešte len začínajú kvitnúť. Traverzy a výšvihy. Kruhový výhľad. Mravenčenie v chodidlách. Mravenčenie pri srdci. Silno vnímame to „nebe modravé a hory modravější“. To je tá naša drahá zem, „ta země zdejší“! 

 Elena Stančoková 

 

Announcements

  • 39. ROČNÍK OKOLO LIPTOVA - TOUR de LIPTOV KNAC - Klub Nadšencov Amatérskej Cyklistiky Ružomberok pozýva na 39. ROČNÍK OKOLO LIPTOVA - TOUR de LIPTOV.  PROPOZÍCIE ÚČASŤ:                 Všetci organizovaní i neorganizovaní cykloturisti, ktorí sa                                v stanovenom termíne prihlásia a uhradia ...
    25. 7. 2018, 12:44 zverejnil používateľ Vladimir Riha
  • Túra na Lúčnu plánovaná na nedeľu 29.7.2018 Milé turistky a turisti,   dovoľujem si oznámiť, že z rodinných dôvodov presúvam túru na Lúčnu, v našom kalendári plánovanú na nedeľu 29.7.2018, na nový termín, a to nedeľu ...
    25. 7. 2018, 12:16 zverejnil používateľ Vladimir Riha
  • XXXVI. HVIEZDICOVÝ VÝSTUP NA VEĽKÚ CHOCHUĽU. KST Ružomberok sa v nedeľu 15.7.2018 zúčastňuje   XXXVI. HVIEZDICOVÉHO VÝSTUPU NA VEĽKÚ CHOCHUĽU.   ktorý organizuje   TJ Partizán Liptovská LúžnaPopis trasy: Z autobusovej zastávky v Liptovskej Lúžnej (760 ...
    11. 7. 2018, 13:19 zverejnil používateľ Vladimir Riha
Zobrazujú sa príspevky 1 - 3 zo stránky 21. Zobraziť ďalšie »
Podstránky (1): Úvod 2016